Spiš je jednou z historicky najvýznamnejších oblastí Slovenska. Rozprestiera sa v povodí Hornádu a Popradu, obklopený Tatrami, Levočskými vrchmi a Slovenským rajom. Po stáročia bol križovatkou kultúr, obchodných ciest i politických záujmov.
Počiatky — 10. a 11. storočie
Oblasť Spiša bola osídlená už v praveku, no jej formovanie ako historickej jednotky začína s príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny na prelome 9. a 10. storočia. Pôvodné slovanské obyvateľstvo tu žilo v početných osadách pozdĺž riek, pričom centrum oblasti sa postupne sústredilo okolo dnešného Spišského hradu.
V 11. storočí sa Spiš stáva súčasťou Uhorského kráľovstva a na jeho území vzniká Spišská župa — jedna z najstarších administratívnych jednotiek krajiny. Správu vykonával župan sídliaci na Spišskom hrade, ktorý bol centrom vojenskej aj civilnej moci v celom regióne.
Nemecká kolonizácia — 12. a 13. storočie
Zlomovým obdobím pre Spiš bolo 12. a 13. storočie, keď uhorskí králi — najmä Gejza II. — pozvali do ťažko osídlených oblastí nemeckých kolonistov, známych ako Spišskí Sasi. Títo osadníci zakladali mestá, prinášali rozvité remeslá, gotickú architektúru a vlastné zvyky. Ich prítomnosť zásadne zmenila tvár Spiša na nasledujúce storočia.
Rok 1241 priniesol zdrvujúcu pohromu — tatársky vpád vyvrátil väčšinu osád a zdecimoval obyvateľstvo. Kráľ Béla IV. po odchode Tatárov intenzívne obnovoval krajinu: podporoval výstavbu kamenných hradov, opevnených miest a pozýval nových osadníkov. Práve v tomto období získava Spišský hrad svoju charakteristickú románsko-gotickú podobu.
Spišský hrad je dnes jednou z najväčších hradných zrúcanín v strednej Európe a od roku 1993 je zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO. Počas svojej aktívnej histórie slúžil ako sídlo županov, útočisko pred nájazdníkmi a symbol moci Uhorského kráľovstva na navyššom vrchu krajiny.
Levoča a Kežmarok — mestá obchodu a kultúry
Z mestských centier Spiša vynikali predovšetkým dve: Levoča a Kežmarok.
Levoča získala v roku 1271 privilégiá slobodného kráľovského mesta a stala sa hospodárskym aj kultúrnym srdcom Spiša. Prechádzali cez ňu významné obchodné cesty spájajúce Poľsko s Uhorskom. Najväčšiu slávu jej priniesol neskorogotický majster — Majster Pavol z Levoče, ktorého drevený oltár v Chráme sv. Jakuba je s výškou takmer 19 metrov najvyšším gotickým dreveným oltárom na svete. Levoča je dnes taktiež súčasťou zoznamu UNESCO.
Kežmarok, druhé najvýznamnejšie mesto Spiša, sa vyznačoval silnou saskou tradíciou a dlhodobo súperil s Levočou o obchodné výsady. V 17. storočí sa stal centrom protestantizmu na Spiši a dejiskami dramatických udalostí spojených s rodinou Thökölyovcov — šľachtou, ktorá zohrala kľúčovú úlohu v protihabsburských povstaniach. Kežmarský hrad a drevený artikulárny kostol patria dodnes k najcennejším pamiatkam regiónu.
Súperenie Levoče a Kežmarku o vedúce postavenie v Spišskej župe bolo také intenzívne, že králi museli opakovane zasahovať a rozhodovať spory medzi nimi.
Spišský záloh — 1412 až 1772
Jednou z najpozoruhodnejších kapitol dejín Spiša je tzv. Spišský záloh. V roku 1412 potreboval uhorský kráľ Žigmund Luxemburský finančné prostriedky na vojnu s Benátkami. Ako záruku pôžičky 37 000 kôp pražských grošov zastavil poľskému kráľovi Vladislavovi II. Jagelovskému šestnásť spišských miest — medzi nimi Podolínec, Hniezdne, Stará Ľubovňa a ďalšie.
Záložné mestá zostali pod správou Poľska neuveriteľných 360 rokov. Centrom zálohu sa stal hrad Stará Ľubovňa, sídlo poľských starostov. Záložné mestá si zachovali svoje privilégiá a určitú mieru samosprávy, no stali sa súčasťou poľského administratívneho systému. Ich obyvatelia hovorili nemecky, modlili sa po latinsky a obchodovali s Krakovom.
Záložné mestá boli Uhorsku vrátené až v roku 1772, keď Mária Terézia využila prvé delenie Poľska a anektovala toto územie spolu s Haličou. Tým sa skončila jedna z najdlhších zástavných epizód v európskych dejinách. Stará Ľubovňa a ostatné mestá sa znovu ocitli pod uhorskou správou, no ich kultúra a identita boli troma a pol storočiami poľskej prítomnosti nezmazateľne poznačené.
Reformácia, Turci a povstania — 16. a 17. storočie
Bitka pri Moháči v roku 1526 zmenila tvár celého Uhorska. Spiš sa ako severné pohraničie ocitol mimo priameho dosahu osmanskej expanzie, no turecké nebezpečenstvo formovalo celú éru — hrady sa posilňovali, mestá opevňovali a obyvateľstvo žilo v neustálej neistote.
Reformácia sa na Spiši šírila rýchlo — najmä medzi nemeckým obyvateľstvom miest. Lutheránstvo zakorenilo predovšetkým v Kežmarku a záložných mestách, zatiaľ čo vidiecke slovenské obyvateľstvo zostávalo väčšinou katolícke. Toto náboženské rozdelenie živilo napätia počas celého 17. storočia.
Protihabsburské povstania — Bočkajovo, Betlenovo, Rákociho — zasiahli Spiš opakovane. Vojská prechádzali krajinou, vypaľovali dediny, šírili mor. Štiavnik a okolité obce zažili tieto pohroma na vlastnej koži, ako dokumentujú zachované súpisy s prázdnymi usadlosťami z roku 1686.
Osvietenstvo a národné obrodenie — 18. a 19. storočie
Za vlády Márie Terézie a Jozefa II. nastalo v Spišskej župe hospodárske oživenie. Tereziánsky urbár z roku 1771 upravil povinnosti poddaných a čiastočne zlepšil ich postavenie. Zavádzanie povinnej školskej dochádzky a reformy správy pomaly menili tvár vidieckej spoločnosti.
V 19. storočí sa Spiš ocitol v epicentre národného obrodenia. Slovenské národné hnutie nachádzalo odozvu aj v spišských farnostiach a školách. Zároveň rástla priemyselná výroba — v údolí Hornádu vznikali prvé manufaktúry a neskôr továrne. Výstavba Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871 prepojila Spiš so svetom a otvorila cestu novej dobe — aj pre rodiny ako Hudzíkovci, ktorých synovia začali odchádzať za prácou až do Ameriky.
Spiš vstupoval do 20. storočia ako kraj s bohatou a vrstvistou históriou — slovenský i nemecký, katolícky i luteránsky, uhorský i poľský zároveň. Táto rozmanitosť je jeho najväčším dedičstvom.